Sieťook

Že Ty si učiteľ? :) Tento behaviorálny prístup je jeden z možných „návodov“ k výchove. Isto ide však len o technický model a do hry sa dostávajú aj motivácia, skryté zdelenia od detí (to však už behaviorálny prístup nemá záujem popisovať). Môže sa stať, že sa dieťa „hádže pre lízatko“ – vonkajšie prejavy tomu nasvedčujú – no vo vnútri sa môže odohrávať niečo iné…

Peťo, čo sa odohráva vo vnútri je už na samom človekovi. V tomto prístupe ide o to, že niektoré prejavy navonok sa dajú vonkajším správaním druhých ľudí aj meniť.

O tom, čo sa odohráva vo vnútri človeka si možno povieme niekedy nabudúce, kedy by som chcel rozobrať vplyv vzoru bez toho, aby to ten vzor čo i len vedel (že nejak vplýva).

A odpoveď na Tvoju otázku, že či som učiteľ ;-). Áno, smerujem k tomu.

Teším sa na pokračovania. Ja osobne nemám veľmi rád tento prístup (pavlovove psy sú síce pekný príbeh, ale predsa len…). Teda – posilňovanie žiadúceho správania je fajn, všetci ho využívame, ale má svoje hranice…

Peťo, samozrejme, že má hranice. Na to sú tu všeobecne prijaté a uznávané normy v spoločnosti. Predsa je dobré posilňovať to, čo dobré je :-). Najväčší problém je asi v tom, že normy sa časom, ako sa spoločnosť vyvíja, menia a niektorí ostávajú pri starom „dobrom“.

Peťo, ešte k tým psom kolegu Pavlova. Aj keď to čiastočne súvisí, v posilňovaní žiadúceho správania ide o čosi iné. U tých psov ide o podmieňovanie neutrálnych podnetov.

Napríklad pred 6-tym rokom života je škola pre každého neutrálny podnet (nevyvoláva žiadne fyziologické ani emocionálne reakcie). No následným chodením do školy sa táto ustanovizeň napodmieňuje do každého z nás nejakým spôsobom. Buď sa do školy budeme tešiť, alebo nie. Či niečo medzi tým. To hovoria pavlove psíky. O tom tiež dakedy nabudúce.

Pjotr Tie hranice som možno myslel v inom kontexte, ale to nieje až také dôležité. Pre mňa ako sociálneho pracovníka (venujem sa deckám a mladým, ktorí majú správanie „mimo normu“) je behaviorálny prístup ťažko využiteľný – keďže sa pracuje s hodnotami, motiváciou a presvedčeniami. Vonkajšie správanie je len dôsledkom mnohého čo sa odohráva vo vnútri….

Pjotr Hmm…to si na to ako prišiel s tým 6.-rokom?

Peťo, jasne, rozumiem. Ak mi prepáčiš, budem sa tu venovať ľuďom, ktorí nespadajú do kategórie, o ktorých sa staráš Ty. Nakoľko som mal základy špeciálnej pedagogiky absolvované, nebudem sa tým zaoberať. Možno by si sa mohol Ty na svojom blogu ;-). Celkom dobre by to padlo (a daj potom vedieť).

Peťo, tak to je. Mal si nejaký zaujímavý pocit z toho, keď Ti niekto rozprával ako 5-ročnému o základnej škole? Možno to bolo podmienené materskou školou, kde prevládal názor, že to bude niečo podobné a možno príjemné. Ale v podstate sa jedná o neutrálny podnet.

Napríklad pre každého priemerného občana je neutrálnym podnetom jazda vlakom. Až do chvíle, kým doň prvý raz nesadne. Prirovnaní jestvuje mnoho.

Pjotr Prvá časť. OK :)

Ja som napr. slobodný, ale nemám pocit, že by bolo pre mňa „manželstvo“ neutrálnym podnetom…Ak teda chápem súvislosti správen

Peťo, súvislosti možno chápeš dobre, nuž manželstvo a cesta vlakom je rozdiel :-). Manželstvo je v nás odmalička ako vzor súžitia medzi dvomi ľuďmi. Tvoji rodičia, starí rodičia, prípadne starší súrodenec už a podobne. Tam sme od narodenia vychovávaní (výnimky netreba teraz vyťahovať), že manželstvo je vlastne akási cesta, ktorá v nás vyvoláva následne aj pocity vnútorne – keď sa majú rodičia radi, je mi príjemne, keď sa hádajú, je mi nepríjemne.

Na druhú stranu, cesta vlakom u nás nie je prítomná dlhšiu časť života, teda nemá možnosť v nás vyvolať nejakú reakciu. Až, ako vravím, do prvej cesty týmto dopravným prostriedkom.

O vplyve médií teraz nehovorme, to je zas iná kapitola.

Pjotr No, tak teda dobre :) Pýtal som sa preto, že keď sa opýtaš 5 ročného dieťaťa „tešíš sa do školy?“, tak odpoveď celkom zvláda. Takže kultúrny vplyv je tu možno podobný ako v manželstve – starší súrodenec chodí do školy, rozpráva sa o tom a pod…

Peťo, to máš pravdu a beriem to. Skôr som chcel poukázať na to z toho pohľadu, že dieťa o škole (základnej) ešte nepočulo a teda sa nemá na čo tešiť :-).

Ešte lepšie by bolo príkladovať na deťoch do 3 rokov, kedy vedomie v ponímaní „uvedomujem si svoje ja“ ešte nie je prítomné. Vtedy sa tento príklad dá aplikovať ešte krajšie. Možno práve s touto hranicou veku som mal vo svojich slovách narábať.